Vždy, keď začnem mať dojem, že filmová fantasy zdochla s Návratom kráľa a odvtedy sebou len zúfalo plieska na plytčine, príde niekto ako Hayao Miyazaki a napáli do mňa pecku o rozmeroch Zámku v oblakoch. Kompaktnú epickú silu Mononoke síce príbehovo roztrieštený Zámok nedosahuje, ale Cestu do Fantázie posiela do zabudnutia jedinečnou steampunkovou atmosférou a drvivou kadenciou nápadov a zvratov. Len škoda, že je stopáž trochu únavná a ku koncu príbeh nedáva celkom zmysel (resp. vyžaduje mnohonásobné pozretie, aby človek prenikol do symboliky príbehu, čo je samozrejme čisto subjektívna výhrada a niekto to môže označiť za hlavné pozitívum filmu). Napriek akýmkoľvek výhradám veľká paráda. Keď sa človek príliš nechá unášať hollywoodskou tsunami, ľahko zabudne, že niekde inde ešte žijú tvorcovia, ktorí odvážne natáčajú filmy nepodliehajúce akémukoľvek trendu a oplývajúce bujnou fantáziou a obrazotvornosťou.
9/10