Fantasy (fantázia) a dobrodružstvo

A, napríklad, vytvorením typicky našich postáv.

Ozralov.

Nie. Ale slovanská fantasy existuje a má svoje špecifiká tak ako keltská, artušovská alebo vikingská. Akurát v tej podstate príbehu to netkvie – preto sa mi v tom ani nechceli nejako podrobnejšie rýpať, pretože si tam žiadny významný rozdiel neuvedomujem. :-) Ale opakujem, len pomenovaním hrdinov -slav, -mír a -voj ešte slovanská fantasy nevznikne…

A na to som sa pýtal! Ako teda vznike?

Teda na rovine príbehu rozdiel asi naozaj nebude (lebo keď sa to vezme, príbehy Gilgameša, Abraháma, Iľju, Artuša a Geralta sú podľa jednej – asi pravekej, kto vie? – šablóny).

Vladimír Šlechta nám v prednáške na Festivale fantazie vysvetlil, že VŠETKY európske rozprávky sú len zmiešanina antických a keltských mýtov. A že príbehy sa neustále opakujú.

Teda na rovine príbehu rozdiel asi naozaj nebude (lebo keď sa to vezme, príbehy Gilgameša, Abraháma, Iľju, Artuša a Geralta sú podľa jednej – asi pravekej, kto vie? – šablóny).

Ale vtom prípade, ak neexistujú nejaké rozdiely medzi západnou a východnou fantasy (okrem názvov bohov a iných reálií), má zmysel niečo deliť na západnú a východnú fantasy?

Na rovine príbehu tam podľa mňa rozdiel nie je; to, o čom hovoríte, sú len kulisy a rekvizity. Ani tie Tolkienove či Howardove zápletky (a už vôbec nie legenda o Artušovi, ktorá ma svoje variácie skoro všade, pričom práve bohatiersky cyklus k nej má možno najbližšie) nie sú nejako typicky západné (určite nie v porovnaní s nami). Na istej rovine abstrakcie je Hobbit a Kpt. Báthory rovnaký typ príbehu a dôrazom na znalosť mytológie a histórie a ich inteligentné využitie má Ďuro tiež k Tolkienovi a Howardovi blízko. Tak, ako oni nemôžu za légie epigónov, nemôže Ďuro za to, že sa nedajú čítať diela nadšencov, ktorí získali dojem, že „slovanská“ fantasy je perfektná tak akosi od svojej prirodzenosti.