Písačky s Jarošom: Michal Brat

V literárnej súťaži Červenákove písačky zábavné, usporiadanej vydavateľstvom Slovart a kníhkupectvom Martinus pri príležitosti vydania siedmej knihy prípadov kapitána Steina a notára Barbariča Anjel v podsvetí, mali účastníci za úlohu nadviazať na krátky úvod a vymyslieť minipoviedku na tému, aké okolnosti priviedli seržanta Bohdana Jaroša do väzenia. Michal Brat skoro dvojnásobne prešvihol rozsah, takže musel byť „diskvalifikovaný“ zo súboja o medailové priečky, ale jeho poviedka rozhodne stojí za pozornosť:

Jarošova šlamastika

„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.

Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.

Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.

Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.

„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“

Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.

„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“

„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“

Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

„Ospravedlňujem sa vám, že ste kvôli mne merali cestu do Chrudimi. Prišli ste však zbytočne, obvinenia sú pravdivé. Prichytili ma, keď som sa uprostred noci zakrádal chodbami Mydlářovho domu. Dosť na to, aby ma považovali za zlodeja.“

Notár prekvapene fľochol na Steina a potom pokrútil hlavou: „To ale nie je celé obvinenie. Sú tu… priťažujúce okolnosti.“

Jaroš pristúpil bližšie. V svetle čmudiacej fakle vynikli v jeho tvári strhané črty po nedávno prekonanej chorobe: „A z čoho ma teda vinia?“

Obvykle radorečný Barbarič si len povzdychol a Stein pochopil, že ťarcha odpovede zostáva na ňom. Poobzeral sa, či nenájde miesto, kam by si sadol a dal oddýchnuť stuhnutej nohe. V chodbe však stál len ťažký stôl zaprataný mučiarskymi nástrojmi. Chrudimská temnica nebola vybavená pre návštevy.

„Zneuctenie nebožtíka,“ precedil kapitán cez zuby. „Bohdan, poznám vás už roky, viem, že ste v podstate čestný muž. Ale čo ste, pre lásku Najvyššieho, robili uprostred noci v cudzom dome s odrezanou rukou? Keby vás jeden z konšelov nebol videl minulú zimu v Plzni a nenarazil na nás pri svojej ceste do Prešporka…“

„Ani neskrýval, že chce dopriať trocha vzrušenia z vyšetrovania aj svojmu mestu… akoby sme boli nejakí kaukliari,“ odfrkol si notár a potom zdupľoval kapitánovu otázku: „Seržant, čo ste robili v tom dome? Keď sme vás videli naposledy, mali ste dušu na jazyku. Sotva sa môžem tešiť, že vám hlava znova slúži, keď o ňu môžete čoskoro prísť!“

Jaroš zvesil bradu k hrudi, akoby chcel vyskúšať, koľko mu ubudne na výške, potom sa však vzpriamil a pevne odpovedal: „Nedokázal som sa tešiť z uzdravenia, lebo som nevedel, čo ma čaká ďalej. Zostalo mi niekoľko dní, aby som sa pomeril s Bohom, alebo to bolo znamenie, že mám začať celkom iný život? Rozhodol som sa vyhľadať niekoho, kto mi povie, čo ma čaká. V tom čase dorazila do Plzne správa o lekárovi, ktorý v Prahe na pokyn cisára vykonal verejnú pitvu.“

Stein zhrozene odstúpil od mreží. „Kto by o tom nepočul! Protestantský šarlatán päť dní na Rečkovom kolégiu rezal obesenca!“

„Ale no tak, kapitán,“ chlácholil ho notár. „Doktor Jessenius je učený fyzikus, žiadny alchymista.“

„Fyzikus má liečiť živých, nie krájať mŕtvoly!“ durdil sa ďalej Stein. „Ako ste sa od nápadu na konzultáciu s tým pekelníkom dostali do tejto šlamastiky?“

„Môj pôvodný zámer bol vyhľadať ho v Prahe a opýtať sa, čo vie o mojej chorobe. Zakrátko som sa však dozvedel, že sa v Prahe nezdržuje, niekam sa vytratil.“

„Prečo by sa slávny lekár skrýval?“ zaujímalo Barbariča.

„Dôvodov mohol mať viac,“ pokrčil Jaroš ramenami. „Možno potreboval pokoj na prácu, alebo sa chcel na čas stratiť neprajníkom. Podarilo sa mi zistiť, že Jessenius sa v Prahe spriatelil s mladým študentom medicíny, Janom Mydlářom z Chrudimi. Nemal som inú stopu, tak som sa pustil po tejto.“

„A našli ste ho tu?“ zaujímal sa Stein.

„Nenašiel,“ povzdychol si Jaroš. „Ale dozvedel som sa, že v dome rodiny Mydlářovcov istý čas býval návštevník menom Johann Sommerlich.“

„Ján Letný,“ uškrnul sa notár. „Ján Jesenský rečený Jessenius si mohol dať viac námahy so skrývaním svojej identity! A keď ste ho tu nezastihli, dúfali ste, že v jeho izbe objavíte… čo vlastne?“

„Niečo, čo mi pomôže ho nájsť. Alebo jeho zápisky, z ktorých by som sa dozvedel, čo zmýšľa o chorobách ciev. Nechystal som sa nič ukradnúť.“

„To vám samozrejme veríme, seržant. Ale čo tá ruka?“ pripomenul kapitán.

„Áno, tá ruka… V noci som sa vydal zistiť, či po sebe Jessenius nechal v dome niečo užitočné. Po pavlači som prebehol k dverám hosťovskej izby. Bola zamknutá, no v torbe som si priniesol pakľúče. Až dnu som zistil, že miestnosť nie je prázdna. V mesačnom svite dopadajúcom cez okno som zbadal postavu. Začal som cúvať, no odrazu som dostal ranu do hlavy od kohosi, kto sa skrýval za dverami. Som si takmer istý, že to bola mladá žena, hoci som ju zazrel len úchytkom. Rozbila mi o hlavu nádobu, podľa zápachu plnú liehu. Ak sa nemýlim, plávala v ňom tá ruka. Prebral som sa až tu, v žalári.“

„Čiže ste prekvapili párik milencov?“ uisťoval sa notár.

„Skôr oni prekvapili mňa,“ priznal seržant. „Myslím, že osoba pri okne bol Jan Mydlář, ten študent medicíny.“

„Predpokladám, že kým ste boli v bezvedomí, ukryl niekam svoju nočnú návštevu a zavolal hliadku na zlodeja, ktorého akože hrdinsky zneškodnil. Ruku naloženú v liehu zrejme Jessenius študoval pri písaní svojej knižky, aspoň teda dúfam, že sa za tým neskrýva nič horšie. Mydlář si v chvate neuvedomil, že by ju mal tiež odpratať, takže keď dobehli bachtári, usúdili, že ste tam ruku priniesli vy,“ domýšľal si Barbarič.

V inokedy kamennej Steinovej tvári sa chvíľu zračila úľava, potom mu však črty opäť stvrdli. „Takže tento Mydlář radšej nechá niekoho sedieť v žalári s vážnym obvinením, len aby zakryl svoje smilstvo? Keď sa už v mladom veku dopustí takéhoto krivého svedectva, nepotrvá dlho, kým si dokráča pod katovo ostrie!“

Jaroš len prikývol. Mnohí zákazníci jeho otca, pražského majstra ostrého meča, začínali svoju cestu na popravisko práve takto.

Napriek Steinovmu a Barbaričovmu zásahu trvalo ešte dva dni, kým Jaroša prepustili z temnice. V tom čase už celá Chrudim žila iným prípadom – vraždou mlynára Vaňuru. Keď sa seržant dozvedel, že nebožtík bol manželom Mydlářovej sesternice Dorotky, pochopil, že sa predsa len postaví pred mestský súd, nie však ako obvinený, ale ako svedok.

Ilustrácia: Martin Cuco Luciak